Kaštieľ Pálffy
Kaštieľ Pálffy vo Svätom Jure
Kaštieľ Pálffy
VIAJUR vinohradníctvo a vinárstvo
Kaštieľ Pálffy
Internetový obchod a distribúcia vín

Pamätníci Hotela Lomnica: Obed u pána Očkaya

Prednedávnom sme prosili tých, ktorí si Hotel Lomnica pamätajú v časoch jeho slávy, aby nám svoje spomienky napísali, a aby sa tak príbehy pamätníkov Hotela Lomnica nestratili. Ozvalo sa nám množstvo ľudí, ktorí nostalgicky spomínajú na svoje zážitky v hoteli a príbeh pani Kvetoslavy z Prievidze by sme vám radi predstavili ako prvý. Veríme, že vám pri ňom srdce pookreje rovnako ako nám.

Dobrý deň,

Čítala som o znovuzrodení Hotela Lomnica a nedá mi nenapísať moje spomienky, ktoré ma s ním spájajú. Možno to nebude nič dôležité, ale vo mne tento hotel vyvoláva veľmi príjemné pocity spojené s návštevou Vysokých Tatier. Môj ocko pracoval vyše 20 rokov ako vodič autobusu na trase Prievidza – Tatranská Lomnica. Práve na parkovisku vedľa hotela mal prestoj 5 hodín. Ako dieťa ma často brával so sebou a tých niekoľko hodín sa mi snažil venovať a ukázať čo najviac krás Tatier.

Samozrejme nikdy to neboli žiadne túry, ale už len vychádzka pri potoku s obrovskými kameňmi, prechádzka parkom, kŕmenie veveričiek, návšteva horárne na Medvedej lúke či obdivovanie impozantných mostíkov, ktoré už dnes asi neexistujú, alebo sú totálne schátrané… Niečím výnimočným bol pre mňa ako dieťa aj obed v Hoteli Lomnica, ktorý dýchal atmosférou – vysoké stropy, tmavé drevené obklady, vôňa výbornej kuchyne a obed z „dielne“ pána Očkaya (nie som si bohužiaľ istá krstným menom, či Janko alebo iné…). Bol to ockov kamarát a tie návštevy v hoteli boli vtedy pre mňa ako by som navštívila Hilton alebo Ritz.

Vodiči veľmi radi navštevovali aj „bunker“, čo predpokladám, že bola súčasť hotela – krčmička, ktorá mala vchod od parkoviska a tam sa stretli pri šoférskych debatách chlapi z celého Slovenska, ktorí mali v Lomnici prestoj. Debatovalo sa o ženách, o počasí, o tom, kto mal akú cestu, či sa niekomu niečo nepokazilo a keď sa tak náhodou stalo, pomáhali jeden druhému, otvorili kufor, kde mali vždy starostlivo naukladané náradie a pomohli si navzájom, opravili, čo bolo treba.

Bola to úžasná doba, srdečná, žičlivá, dobroprajná, veselá. A ak sa aj hotel opraví a bude opäť slúžiť vo svojej historickej majestátnosti, treba mu vdýchnuť aj dušu. Bohužiaľ, dnešná doba už takýmto časom nepraje, ale ak sa nájdu správni ľudia so srdcom na pravom mieste, verím, že sa to podarí.

Bohužiaľ nemám žiadne fotografie, ale keby raz vynašli takú techniku, ktorá oskenuje obrazy zo spomienok, tak by to bolo úžasné… Mám to totiž stále pred očami, a je to už cez 40 rokov.

Prajem vám hodne úspechov vo vašej zaslúženej práci a hlavne veľa ľudí, ktorí zareagujú na vašu výzvu.

 

Za príbeh pani Kvetoslave veľmi pekne ďakujeme.

Menu
Naše Projekty