Pán Kvasnička, Galéria Lomnica vydala v poradí už tretiu monografiu zameranú na vlastné galerijné akvizície s názvom Dve podoby slovenského príbehu v maľbe. Mohli by ste ju čitateľom v krátkosti predstaviť?
Dramaturgická koncepcia Galérie Lomnica má svoju logiku, ktorú determinuje a ovplyvňuje zmysluplný charakter zbierkového fondu. Po prezentácii veľkej kolekcie važeckého majstra Jana Hálu sme spracovali celý zbierkový konvolút vo forme ucelenej monografie a tiež aplikácií, ktoré umožňujú hosťom hotela a návštevníkom galérie lepšiu orientáciu v prostredí, ktoré celé dýcha umením. Potom sme spracovali sondu do „príbehu slovenskej maľby“, kde sme predstavili tých autorov klasickej slovenskej moderny, ktorí formulovali ikonografiu slovenského mýtu štýlotvorným spôsobom (Benka, Bazovský, Alexy, Weiner-Kráľ, Mousson, Mallý a ďalší). Popritom sme venovali pozornosť aj dvom súbežným motivickým líniám slovenskej moderny – jednak v téme krajinomaľby a jednak aj v bohatom zastúpení motívov s témou slovenskej ženy, dievčaťa, milenky, manželky, mamy či starej matere.
Ktorý autor, resp. dielo je pre vás v rámci novej ucelenej expozície v Galérii Lomnica výnimočné?
Najsprávnejšia odpoveď by bola, že ide o dve ucelené a vnútorne vyrovnané kolekcie tvorby Milana Laluhu a Vladimíra Kompánka, ktorí sú pevnou súčasťou tzv. slovenského príbehu v maľbe (slovenského mýtu). V prvom prípade oceňujem zmysel pre farebný rytmus (odvodený z etnologických skúseností Podpoľania), v druhom prípade zase neobyčajnú spevnosť a zádumčivosť pri rozpomínaní na detstvo v Rajeckej doline. Ak by som si predsa len mal vybrať z každého niečo výnimočné, tak v prípade Laluhu to je figurálna kompozícia mičinskej ženy s „krčmovým“ zátiším, u Kompánka zvlášť obdivujem jeho bujaré fašiangové sprievody so špecifickou ľudovou mytológiou, ale aj témy erotické (ktoré sú súčasťou pudového základu vidieckej society).
Z takto definovanej základne vám však vyplynuli aj ďalšie dôležité momenty…
Áno, napríklad veľmi silná generácia M. Galandu, ktorá po rokoch schematizmu a socialistického realizmu nadviazala na medzivojnový odkaz naše prvej avantgardy. Pri profiloch Milana Laluhu a Vladimíra Kopmpánka sme navyše skúmali aj zvláštnu okolnosť – ako je možné, že dvaja majstri z tej istej generácie, z tej istej skupiny, s rovnakou akademickou lektúrou a rovnako aj hlbokým vzťahom k patriarchálnemu Slovensku, mohli dôjsť k takým rozdielnym výsledkom. Aby sme neprezrádzali odpoveď, milého záujemcu a čitateľa odkazujeme na aktuálnu monografiu o dvoch podobách slovenského príbehu v maľbe.
S príchodom online médií sa však akosi u ľudí vytráca knižná kultúra a všeobecný záujem o čítanie. Štatistiky sú veľmi alarmujúce.
O téme čítania (či skôr nečítania) dnes vychádzajú alarmujúce vedecké štúdie a výskumy. Za všetky stačí spomenúť dielo Manfreda Spitzera Digitálna demencia alebo Zimbardovu štúdiu Odpojený muž. A to už nehovorím o medzinárodných meraniach PISA, kde sú výsledky našich detí v kontextovom vnímaní textu a v čítaní s porozumením naozaj alarmujúce. Virtuálny svet smartfónov splošťuje realitu, spôsobuje plytkosť emócií a inervuje presne tie isté nervové synapsy a dráhy, ktoré sa aktivizujú pri použití drogy. Navyše, samota sociálnych sietí oberá človeka o prepotrebný sociálny kontakt, vzájomné počúvanie sa a pohľad vis à vis. Nariekať však nestačí! Verím, že kniha v tlačenej forme, s neopakovateľnou vôňou tlačiarenskej černe a vizuálnou príťažlivosťou prežije. Každá hračka časom omrzí, Guttenbergov objav bude – pevne tomu verím – večný. Publikačná činnosť Galérie Lomnica sa snaží kultivovať práve tento (dočasne vytláčaný) priestor.
Zostaňme ešte v súčasnosti, keď sa na piedestál dostali grafity (sprejové umenie), sociálne siete, ktoré taktiež často šíria rôzne formy pseudoumenia. Aký máte názor na tieto novodobé formy tvorivosti a publikovania?
Sociálne siete – aj keď sa v ich mechanizmoch a formách príliš nevyznám – skrátili cestu od vnemu, zážitku, emócie k človeku. Všetko je zrazu dostupné (vrátane gýča a braku). Skúsenosť z oblasti populárnej hudby (kde megafirmy na vlastnú škodu tomuto trendu vzdorovali) nám hovorí, že čo sa nedá poraziť, to treba využiť – aj v prospech prezentácie toho, čo priemerne vzdelaný človek dokáže považovať za kumšt. Dobre to vidieť na nových formách, ktoré vyrástli na báze grafitov a vyústili do aktuálnych trendov street-artu. Aj tam sa dejú veci, o ktorých sme predtým nechyrovali. Aj preto súčasní výtvarní umelci, ak sa nechcú stratiť, expandujú aj do tejto oblasti.
Bola umelecká scéna, ktorú ste spoznali v začiatkoch vášho pôsobenia v oblasti umenia, tvorivejšia a zdatnejšia, než je tá dnešná?
Výtvarná scéna, v ktorej som vyrastal (normalizačné desaťročia 1970 – 1989), predovšetkým trpela ideologickým útlakom. Mnohí maliari sa zachraňovali akýmsi poetickým civilizmom, pri ktorom sa nedalo naraziť. Tí trúfalejší sa dostali na listinu zakázaných autorov a boli vylúčení zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov (takýto osud postihol aj Laluhu a Kompánka). Na druhej strane treba povedať, že v galériách fungovali nákupné komisie a zbierky galérií sa rozrastali o nové prírastky, čo do istej miery garantovalo existenciu umelcov. Po roku 1989 sa tieto „pôžitky“ scvrkli a viac prerazil individualizmus, vrátane odvahy či dokonca obrazovej agresivity. V každom prípade, meradlom výtvarného umenia prestalo byť dobre zvládnuté remeslo – začala sa oceňovať vízia, niekedy aj veľmi škandalózna.
Čo vás konkrétne priviedlo k umeniu?
Vyrastal som v rodine detského psychiatra, ktorý pôvodne išiel študovať maliarstvo, lebo veľmi dobre kreslil (to napokon využil ako pomocná sila Anatomického ústavu LF UK, kde maľoval učebné plagáty s kosťami, so svalmi a šľachami atď.). Popri lekárskom povolaní celý život neprofesionálne maľoval – najmä obrazy ovplyvnené jeho psychiatrickou praxou. Veľmi často otcova pracovňa voňala terpentínom a mama ho „pérovala“, že si zase ubabral nohavice alebo košeľu. Ako chalani sme mu často pozerali cez ramená nad štafľou a mudrovali. Možno tam som k maľbe pričuchol – aj emocionálne.
